Postoj chvíľa, taká si krásna

Žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Znie to ako klišé, ale často si ani neuvedomujeme, aký je náš život rýchly. Za všetkým sa náhlime, nevychutnávame si chvíle, ktoré by sme mali. Neustále sa len ponáhľame za niečím, čo ešte nemáme, za niečím, čo musíme získať, čo ani nepotrebujeme. Nepozastavujeme sa nad vecami, ktoré sú to najlepšie, čo v živote máme.

„Postoj chvíľa, taká si krásna…“ výrok, ktorý ste si možno prečítali v jednom z najznámejších diel od Goetheho v diele Faust. No takisto túto vetu môžeme považovať aj za výrok, ktorý dokonale odzrkadľuje dnešnú dobu. Skúsme sa zamyslieť. Koľkokrát za mesiac si ľahneme do postele a zamyslíme sa nad  tým, čo skvelé sme dnes dokázali, čo sa nám na dnešku páčilo. Prečo sme dnes boli šťastní? A naopak, koľkokrát zaspávame s myšlienkou na to, čo je potrebné, aby sme zajtra urobili, na čo nesmieme zabudnúť? Tá druhá možnosť je asi viac pravdepodobnejšia, však?

Neuvedomujeme si to, no každý deň sa nám stane niečo pekné. Niekto nás prekvapí, vyčarí úsmev na tvári, nejako nás prekvapí. My sa ani nad tým nezamyslíme, pretože sa opäť ženieme za niečím. Takýto moment potom vnímame len ako nejakú samozrejmosť. No opäť by to mal byť ten moment, kedy by sme sa mali zastaviť a uvedomiť si, aký je život krásny. Aké vedia byť tieto momenty milé, ako vedia potešiť, pobaviť a dokonca aj zlepšiť deň. Preto to naozaj skúsme. Pokúsme sa žiť z prítomných okamihov, z prežitých chvíľ. Z vecí, ktoré možno sú každodenné, no nie sú na zahodenie. Nenáhlime sa neustále za niečím, čo ani nemá zmysel. Môže nám to privolať negatívne myšlienky, vyvolávať nám zlú náladu. Zbytočne len trávime chvíle, ktoré môžu byť pre nás krásne, doslova povedané somarinami. Život máme len jeden. Nemali by sme ho teda premárniť. „Postoj chvíľa, taká si krásna…“ Skúsme si túto vetu zopakovať každý deň. Zastavme sa aspoň raz za celý deň. Zhrňme si, čo úžasné sa stalo a poďakujme za to, čo máme. Žime každý deň tak, ako by mal byť náš posledný.