Ako vyzerala vysoká škola kedysi?

Dnes sa možno sťažujeme, pretože sa nám veľa vecí na škole nepáči, ale musíme si uvedomiť, že nie vždy to tak bolo. Stačí, keď sa pozrieme len o pár rokov dozadu, porozprávame sa so staršou generáciou, ktorá nám hneď vysvetlí, že niektoré veci, ktoré sa nám teraz zdajú ako samozrejmosť, neboli. Skúsme si porovnať niektoré veci a zhodnotiť, čo je lepšie.  Či to, čo je dnes, alebo to, čo bolo niekedy.

Skúšky

Niekedy sa totiž nepreferovalo písanie zápočtov, skôr sa predmety ukončovali hodnotením ústna skúška a masochisti profesori nás trápili najprv testom a až keď sme ho absolvovali, mohli sme takí rozbití pokračovať v ústnej skúške. Pre tých, ktorí sa teraz potia len pri tom slove, áno, niekedy bolo oveľa viac ústnych skúšok. Teraz stačia dve, alebo tri. Iné predmety sú už ukončené priebežným hodnotením, prípadne slovíčkom absolvoval. Možno si povieme, že skúška je oveľa lepšia ako zápočet. Väčšinou si to od argumentujeme tým, že na skúške sa lepšie dokážeme vykecať, keď niečo nevieme, na zápočte toto nemôžeme. Skúška je veľmi subjektívna, dalo by sa povedať. Nie u všetkých profesorov, ale určite sa stalo niekomu z nás, že to tak bolo. Na zápočte je lepšie to, že všetci píšu jeden test. Ideálne je, ak je robený štýlom viac možností. Vtedy to je úplne jednoduché. Buď sa otočíme k susedovi po správnu odpoveď, alebo si len tak tipneme. Veď čo, na 50% sa nám to určite podarí napísať. Na skúške však nie je taká stupnica. Samozrejme, že sa hodnotí so základnou myšlienkou, že ak povieme polovicu, už sme prešli. Pri tých vyšších známkach je to už trochu ťažšie. Skrátka pri skúške je až priveľmi očný kontakt s profesorom, ktorý na zápočte môže byť až nulový.

Indexy

Kde to kedy svet počul, aby na vysokej škole existoval nejaký portál, ktorý by študentom ukazoval ich známky. Nie, žiadne také. Normálne sme museli nosiť indexy stále zo sebou. V podstate to bolo naozaj ako žiacka knižka. Nevýhody? Môže sa stratiť. Výhody? Aspoň nezabudneme heslo, pretože žiadne nepotrebujeme. Takže stačilo, že sme prišli na skúšku, profesorovi sme odovzdali index, odpovedali sme na Áčko, ten nám ho zapísal a šup index hneď odložiť, aby sme ho nikde nestratili. V indexe bola naša fotografia a manuálne dopísané predmety, po semestri sme si na študijnom museli známky dať zapísať a potvrdiť ukončenie semestra. Pečiatky, pečiatky, pečiatky. Na ústnej skúške nás takto dokázali identifikovať, či sme to skutočne my. Dnes sa občas stane, hlavne u predmetov s veľkým počtom študentov (alebo pri flákačoch), že si profesor pred testom vypýta občiansky preukaz a takto nás stotožní.

Ako vyzerala vysoká škola kedysi?

Tak a teraz je len na nás, vytvoriť si o tomto nejaký obraz. Možno sa to zdá niekomu lepšie teraz, možno niekomu sa viac páči to, čo bolo kedysi. Niekomu sa možno viac páči idea indexov, než aplikácie, ktoré máme v telefóne. Niekto radšej pôjde na test, iný sa dokáže vykecať zo všetkého. Je to na každom z nás.