Zármutok znesieš sám, ale o radosť sa musíš podeliť

Radosť a smútok. Protikladné nálady, ktoré kráčajú, dalo by sa povedať, ruka v ruke. S obidvoma sa stretávame v každodenných situáciách, vidíme ich na rôznych ľuďoch. Tešíme sa, ak sú ľudia šťastní, no plačeme s nimi, ak sú smutní? Koľko ľudí pri nás ostane stáť, keď máme zlý deň?

„Zármutok znesieš sám, ale o radosť sa musíš podeliť.“ Túto vetu so svetom zdieľal Elbert Hubbard a myslíme si, že je to naozaj výrok, o ktorom by sa dalo diskutovať. Totižto smútok, tak isto ako aj radosť, sú každodennou súčasťou našich životov. Myslíme si, že je v poriadku byť smutný, pretože život vôbec nie je dokonalý, ako sa ľudia tvária. Život je naopak častokrát smutný, plný sĺz a ľudia by sa nemali hanbiť za to, že sú nešťastní a že každý deň nie je ružový. Práve naopak, mali by ukazovať, že je to normálne. Nemali by skrývať svoje trápenie za úsmev, ak nie je úprimný. Je dobré svoju bolesť zdieľať so svetom, aby nám aj ostatní vedeli pomôcť. No tu sa dostávame k podstate Hubbardovho výroku. Naozaj budú ľudia takí nápomocní a budú pri nás stáť aj keď sa budeme trápiť? Je pochopiteľné, že pri nás stoja, ak sme veselí, šťastní, plní entuziazmu, optimizmu a mnohých ďalších pozitívnych nálad, ktoré vytvárajú úsmev na tvári. Je to pochopiteľné, veď kto by už chcel tráviť čas na káve, alebo pri večeri s „kôpkou nešťastia“?

Ľudstvo sa všeobecne a pochopiteľne chce obklopovať ľuďmi, z ktorých srší dobrá energia, pretože sa istotne „nalepí“ aj na nich. Nikto nechce, aby sa na neho nalepila zlá nálada. No aj také dni prídu. Dni, kedy nemáme chuť existovať a najradšej by sme utiahli niekde do kúta a ostali tam naveky. Presne vtedy sa nám mnoho ľudí, ktorí s nami sedeli každú stredu na káve alebo sme s nimi každý piatok obedovali, otočia chrbtom a ostanú s nami iba tí, ktorých nazývame priatelia. Oni s nami ostanú vždy, či sme smutní alebo veselí. Budú pri nás stáť, kým sa naše slzy nezmenia na úsmev. Ich nebude zaujímať prečo, ich bude zaujímať len to, aby sme sa  z toho dostali. Podľa nás aj toto bolo cieľom Hubbardovho výroku. Vyzdvihnúť to najdôležitejšie, čo v takýchto chvíľach máme. Našich priateľov a rodinu. Snažil sa poukázať na kritickú stránku ľudského charakteru. Ako ľudia na nás vedia rýchlo zabudnúť, keď sa im niečo nepáči. Preto existujú priatelia. Pretože život nie je len čiernobiely. Nie je len pozitívny, takisto sú v ňom aj negatívne chvíle. Preto ďakujme za takých skvelých ľudí, ktorí sa nám neotočia chrbtom, ktorí „znášajú zármutok s nami“, s ktorými sa potom aj podelíme o radosť.

Koľko ľudí pri nás ostane stáť, keď sme smutní? Koľkí sú tu, keď nás niečo trápi? Už sa nám okruh zužuje. Koľkí to s nami vydržia do konca? Už je to číslo naozaj malé, ale to číslo, to sú naši praví priatelia.