Pocity po skončení vysokej školy
Všetci sa momentálne drvíme na skúšky, píšeme posledné práce a snažíme sa nájsť aspoň jednu svetlú stránku nášho života medzi tou kopu kníh, ktorú sme práve odhrnuli. Jediné svetlo, ktoré momentálne vidíme, je buď z lampy alebo pri odtiahnutí závesov. Nevadí, aj toto obdobie bude onedlho za nami. Možno už aj teraz nám myseľ zablúdila k myšlienke: Och, chcem už pracovať. Vtipné. Ponúkame preto krátke vytriezvenie z týchto myšlienok.
Prvá naša myšlienka po ukončení vysokej školy bude: „ Hm, teraz mám v ruke diplom, čo ďalej? “ Aj takto to môže dopadnúť. Entuziazmus z ukončenia škola rázne vyprchá a my budeme musieť utekať na úrad práce a riešiť prihlášky, odhlášky, dávky, potvrdenia, overovania.
Na úrade práce sa zoznámime hneď s prvou krutou realitou. Byrokracia. Pani za okienkom nám odovzdá úradné tlačivá a naše trápenie začína. Prečo nás toto neučili na tej vysokej škole? Bude asi to prvé, čo si pomyslíme, keď ich uvidíme. V skratke, byrokratické peklo začína. Druhá krutá realita – úradník má vždy pravdu. Ak ju náhodou nemá, riadime sa predchádzajúcou vetou, že úradník má vždy pravdu.
Pocity po skončení vysokej školy
Práve sme začali prvé dni v práci. Pre naše telo to je šok, keďže zrazu máme stálu pracovnú dobu a náš klasický trojhodinový spánok sa predĺžil na sedem hodín. Ak si povieme, že to je skvelé, aspoň sa viac vyspíme, naše telo si myslí presný opak. Po siedmich hodinách zrazu máme problém vstať z postele, nie to ešte ísť do práce.
Po práci si samozrejme môžeme dopriať nejakú zábavu. Konečne. S kamarátmi ideme na pivko. Ale len jedno, maximálne dve. Toto už nie je výška, že môžeme dôjsť na prednášku ešte s nejakým tým alkoholom v krvi. Pekne krásne jedno dve pivká. Ráno vstávame do práce. Nakoniec aj tak zistíme, že vstávanie je rovnako kruté po dvoch pivkách, ako po fľaške slivovice.
Piatok večer niekedy? Divoká párty plná alkoholu, tancovania a zábavy. Teraz? Radosť z ľahnutia si na gauč a sledovania nejakého vtipného filmu, pozor, nie veľmi dlhého, aby sme si mohli ísť načas ľahnúť.
Takisto sa objavuje prvý paradox. Na vysokej sa nám vôbec nechcelo učiť a zrazu, ak by sme mohli, toľko by sme sa ešte chceli naučiť, veď to nebolo až také strašné.
Nejaké ponaučenie? To asi nie, no uvedomenie si, že život na vysokej škole nie je taký strašný, akým sa zdá, preto si ho užívajte najviac, ako sa dá.