Čo všetko nás zaujíma keď sa učíme

Pri slovách „učiť sa do školy“ dostáva väčšina obyvateľstva triašku. Poznáme ten  strašidelný pocit z učenia. Ten pocit zodpovednosti, keď si uvedomíme, že to fakt musíme robiť. Znie to desivo, skoro ako nejaká najstrašidelnejšia momentka z hororu, ale je to tak. Je to tu opäť a opäť nás to dostalo. Učenie, niečo, proti čomu každý bojuje, ale aj tak nikdy nevyhrá. Ale my to dáme. Aj tentokrát sa proti nemu postavíme a budeme bojovať. Ako však vyzerá realita?

Vytiahneme si zošit, zmierení s osudom, ktorý nás čaká. Otvoríme ho, prečítame prvú vetu a chytáme paniku, že toto sa v živote naučiť nedá. Že toto nikdy nedáme, že ten zápočet neurobíme, nie ešte skúšku, takto to určite nepôjde. Zrazu nám napadne nová myšlienka, ktorá vraví, že to dáme, že my to dokážeme. Nič nám nebude stáť v ceste. Zrazu skrat a my si uvedomíme, že už pol hodiny hľadíme do steny. Paráda. Krásna biela jednoduchá stena a náš pohľad upretý v nej. Načo? Veď takto sa nič nenaučíme. Takto to naozaj nedáme. Čo teraz? Zúfalo sa obzrieme okolo seba a zrazu to zbadáme. Ten neporiadok za nami a v duchu hlas naštvanej mamy, aký bordel je zase v izbe.

Tak ale toto tak určite nemôžeme nechať, veď to vyzerá otrasne. Čo ak sem niekto príde a zbadá to? Začneme horlivo upratovať. Postupne si uvedomujeme, že ten neporiadok tu je už asi dva týždne, vystriedalo sa tu už asi desať návštev. Nikoho to netrápilo. Ale dnes nie. Dnes je ten deň, kedy to poupratovať musíme. Nič sa s tým nedá robiť. Po hodine je v našej izbe poriadok a my sa vrátime opäť k stolu. Zošit je stále tam. Dokelu. No nič, ideme na to. Tento krát naozaj, ale… nebolo by lepšie napísať si nejaký plán, aby sme to všetko stihli? Áno, to je naozaj logické. Urobiť si nejaký rozvrh na to učenie je najlepší nápad, aký v tej chvíli dostaneme. Vôbec nám ani nenapadne, že sme to mohli robiť už včera, alebo vtedy, keď sme si uvedomili, že toho máme naozaj veľa. No nič, plán si poctivo spisujeme, a potíme sa pri pomyslení, koľko toho ešte máme mať. Výborne, plán je hotový, tak poďme splniť prvý bod a učiť sa to, čo leží na našom stole už celé poobedie. Ale… nebolo by lepšie, keby sme si všetky zošity poukladali zaradom, podľa toho, ako sa to všetko budeme učiť? Výborný nápad, tak poďme na to…

Takto to ide dookola a dookola. Uvedomujeme si, že sa ani z ďaleka nestihneme toto všetko naučiť, ale nezúfame a pokračujeme ďalej, veď nič iné nám nezostáva. Nakoniec to príde, deň D. Čas skúšky a my len s úsmevom na tvári odchádzame, keď nám profesor povie, že máme prísť opäť. Už vtedy uvažujeme, či by nebolo na čase upratať si skriňu. Alebo kuchynské skrinky, či garáž…