Denník študenta

Predstava vs. realita. Aj takto by sa dalo nazvať to, ako vyzerá taký deň v hlave študenta. Čo všetko chce urobiť vs. to, čo urobí. Veď naozaj, niekedy je niečo silnejšie ako my, a hocijako proti tomu bojujeme, ovládne nás to a naše plány sú už zrazu zabudnuté. Ako to vyzerá v hlave študenta na jeden deň, si môžeme prečítať práve teraz.

Je ráno. Žiaden študent si asi nikdy nepovedal, že to je dobré ráno. Už vtedy začínajú  naše prvé zákerné myšlienky, keď uvažujeme nad tým, či pôjdeme na prvú hodinu alebo nie. Prevaľovanie v posteli je len ďalším znakom toho, že sa blížime k možnosti B. Ďalšia vlna uvažovania a rozhodnutie je zrazu jasné. Nikde sa nejde. Veď čo, keď nebudeme na jednej hodine, nič sa nestane. Otočíme sa na druhú stranu a spíme ďalej v teplej posteli, pripravení na to, že vstaneme na druhú prednášku. Zrazu je ten čas. Už sme sa upokojili a odhodlaní ísť do školy, sa začneme obliekať, baliť si veci. Uvedomíme si, že musíme rýchlo utekať, aby sme stihli autobus, tak si kávu kúpime v meste.

Dostavíme sa do našej najbližšej kaviarne a poprosíme si espresso. Vtedy príde tá osudná chyba, za ktorú určite nemôžeme my, ale čašníčka, keď sa opýta, či tu, alebo so sebou a my ani nevieme ako, odrazu vyslovíme „tu“ akoby to bola súčasť nášho života. A tak si uvedomíme, že sedíme v kaviarni, namiesto toho, aby sme boli v škole. Nevadí, veď sme už o krok bližšie, sme vyspatí, máme kopec energie, už nás nič nezastaví od toho, aby sme nedošli na ďalšiu hodinu. Plní energie kráčame vysmiati do školy, keď zbadáme našich spolužiakov. Zakývame im, kráčame smerom k nim a oni sa nás spýtajú, či nejdeme na pivo, lebo oni sa rozhodli nezúčastniť ďalšej hodiny. Nikto nám predsa nemôže vytýkať, že sme nemali ani snahu sa do tej školy dostaviť, veď naozaj sme tam kráčali, ale pivo je pivo. Že vraj máme prednášku ešte večer. No isto, tak na tú už určite nepôjdeme, to vieme teraz, veď večer si chceme pozrieť náš obľúbený seriál, takže tam to je jasné. Tam sa ani neunúvame myslieť na to, že by sme do tej školy naozaj išli.

Nakoniec prídeme domov a uvedomíme si, že sme naozaj unavení. Tá škola nás ale vie vyčerpať. Či skôr to, že sme museli celý deň stráviť niekde inde? Nevieme, ale jedno vieme naisto. Zajtrajšok už nemôže vyzerať takto, veď nám nedajú potom prejsť. S touto myšlienkou zaspávame. Zrazu je ráno a nám zvoní budík. Vypneme ho, prevalíme sa v posteli a vieme, čo bude nasledovať…